THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Na tento večer sa tak skoro nezabudne. Max Cavalera a jeho SOULFLY pripravili všetkým priaznivcom pravého metalového umenia nevšedný zážitok, ktorý bude nielen v tomto roku márne hľadať seberovné, zapamätania hodné koncertné podujatie. Všetko vyšlo presne podľa predpokladov a očakávaní tých, ktorí zažili toto charizmatické medzinárodné zoskupenie naživo v lete minulého roka na Zelenej Vode pri Novom Meste nad Váhom. Počet divákov v bratislavskom PKO s prehľadom atakoval dve tisícky, vystúpenie hlavnej hviezdy večera bolo prakticky bezchybné a natoľko intenzívne, že v druhej polovici setu boli organizátori nútení otvárať okná staručkého kultúrneho stánku. Žiaľ, aj domáci predskokani KONFLIKT boli do bodky takí trápni, ako sa očakávalo.
Ťažko preťažko sa pozerá na punkovú bandu, v ktorej to vážne myslí iba frontman a ostatní zúčastnení sa s ním hanebne vezú. Bubeník bol ešte ako-tak fajn, šlapal jedna radosť. Gitarista však vyzeral ako nájomný muzikant z nejakej priemernej metalovej kapely, nuž a basák, ten pôsobí vzácnym dojmom človeka, ktorý sa vlastne na pódiu ocitol úplne omylom – či už vďaka výzoru, oblečeniu, hanblivému hladkaniu strún, alebo zúfalému hypnotizovaniu hmatníka. Nie, chlapi, takto sa to vážne nedá. Určite nie pred SOULFLY. Výslednému dojmu rozhodne nepomohla ani hudba, ktorú KONFLIKT produkuje. Tradičné slovenské mlátenie prázdnej slamy v odrhovačkách, ktoré nemôžu brať vážne ani školopovinné deti, korunované slaboduchými textami. Ak má byť toto jedna z najlepších tuzemských kapiel vo svojom žánri, tak slovenský punk je dnes veru v poriadnych sračkách.
Taliani LINEA 77 našťastie veľmi rýchlo vyháňajú zvláštnu pachuť z úst. Hneď dvaja speváci neuveriteľne hlasno revú do svojich mikrofónov, okolo nich basa, gitara a bicie vytrvalo vytvárajú slušnú hradbu hluku niekde na pomedzí HC a metalu. Je to moderné, dravé, vynachádzavo riffujúce a hlavne riadne skočné. Do varu sa razom dostáva podstatná časť publika, talianski mladíci sú miestami poriadne prekvapení z pozitívnej odozvy divákov. Fyzicky náročný set doplnený o týranie nástrojov (najmä basgitara si užila svoje) vrcholí pri hromadne odspievanom coveri od BANGLES. Bolo to naozaj vydarené vystúpenie kvalitnej predkapely, ktorá dostatočne nažhavila zúčastnených na to peklo, čo ešte malo prísť.
Lightning and Thunder
Fear and Wonder
Murder and Murder
Chaos, Disorder
Na pódiu stojí Max Cavalera v hokejovom drese Mariána Hossu a ručí do mikrofónu úvodnú slohu prvej skladby z novej dosky “Dark Ages”. “Babylon” na začiatok, tiež v podstate podľa očakávania, no i tak sú účinky tohto albumového baranidla zdrvujúce. Rozvášnené publikum sa ani nestačí spamätať a hneď dostáva rovno do tváre ďalší zaručený koncertný trhák, ďalšiu úvodnú skladbu, tentokrát z predchádzajúceho zárezu v diskografii SOULFLY. “Prophecy” je tesne nasledovaná energickou šlehou “Seek ´N´ Strike” a keď aj po nej v podstate bez rečí prichádza prvý vrchol večera v podobe nezabudnuteľnej kompozície “Roots Bloody Roots”, môžem s potešením skonštatovať, že som práve zažil jeden z najpôsobivejších koncertných úvodov vo svojom živote. Cavalera toho v priebehu vystúpenia naozaj veľa nenahovoril, s prehľadom to za neho zvláda jeho hudba. V jej prípade veru je z čoho vyberať! Popri nových skladbách ako “Carved Inside”, “Arise Again” či “Frontlines” sa nezabúda ani na staršie skvelé kúsky v štýle “Living Sacrifice” alebo “Jumpdafuckup”. Prvý oddych si Max dožičil v akustickej druhej časti songu “Mars”, zmizol v zákulisí pod dohľadom svojej manželky a manažérky Glorie, ktorá celý koncert tradične sledovala z boku pódia. Vo chvíľach jeho neprítomnosti (boli štyri či päť a Max sa vždy vrátil v novom tričku) si s chuťou zasólovali fantastickí Marc Rizzo a Joe Nunez. Iba Bobby Burns ako keby v ten večer nebol vo svojej koži. Pôsobil pomerne znudeným a demotivovaným dojmom. Kde je ten sympatický blázon, ktorý sa na Topvar Rock Feste pobil s provokujúcimi divákmi?
Do klenotnice s logom SEPULTURA sa siahlo po šperky ako “Inner Self” či “Mass Hypnosia”. Z čias pamätného Maxovho bočného projektu NAILBOMB zahrmela skvelá petelica “Wasting Away”. Veľká škoda, že na koncerte chýbal starý srbský kojot Nemanja Kojič. Prišli sme tak nielen o hitovku “Moses” z dosky “Prophecy”, ale aj výbornú novinkovú záležitosť “Innerspirit”. Akosi nebol čas na zjemňujúce pasáže srbských ľudoviek, v Bratislave sa v prvú marcovú sobotu riadne hoblovalo! Ešte aj hromadné bubenícke cvičenia celej kapely zneli riadne tvrdo a nekompromisne, tancujúcim divákom rozhodne nedožičili žiadny oddych. Do zúriaceho kotla tesne pod pódiom sa na niekoľko skladieb ponoril aj kolega Thorn, človek na koncertoch inak vždy distingvovaný a, zvlášť čo sa SOULFLY týka, odmeraný. Vyšiel odtiaľ mokrý ako myš, no s úsmevom na tvári – vraj niečo podobné zažil po celých piatich rokoch. Skutočný rešpekt si zaslúžia všetci tí, ktorí bojovali vpredu v priebehu celého koncertu. Bola radosť sledovať všetkých tých veselých, baviacich sa mladých ľudí, ktorí aj v tej trme-vrme dávali pozor jeden na druhého a keď sa niekto ocitol na zemi, okamžite ho ďalší dvaja ohľaduplne stavali na nohy.
Čo viac dodať? Snáď len zopakovať úvodné slová. Bol to naozaj večer, na ktorý sa nezabúda. Záverečná hymna “Eye For An Eye” mi ešte aj na druhý deň hučala v ušiach. Ako pamiatka na koncert, ktorý v mojom pomyselnom celoživotnom rebríčku siaha na popredné miesta.
Koncert v PKO poctilo návštevnosťou neobvykle veľa ľudí. Vytvorili atmosféru, na ktorú bola radosť pozerať, väčší a dravejší mosh pit som na slovensku už dlho nevidel.
KONFLIKT nepresvedčili, že na takýto koncert prirodzene patria. Partia žoldákov okolo frontmana Juryho predviedla priemerný tvrdší punk so zlým zvukom, po čase veľmi iritujúcim spevom a veľmi nepresvedčivou komunikáciou s publikom. Ak má táto vrcholná kapela slovenskej scény v sebe to "čosi" čarovné, čo z podobných punkových štvorakordoviek robí skvelé skladby, 4. marca to kdesi zabudla.
LINEA 77 začala otrasne. Prvá skladba bola z druhu ohavných, kedy si človek len vymieňa zdesené pohľady so susedom. Odvar RAGE AGAINST THE MACHINE však s ďalšími skladbami vystriedala tvrdšia a corovejšia podoba. Musím uznať, hoci hudobne šlo o reprízu slávnejších kolegov, títo Taliani na mňa ako koncertná kapela zapôsobili dobre. Publikum dostali do varu (čo nie je málo), predviedli zopár naozaj zaujímavých momentov, až na prítomnosť dvoch frontmanov a občas kŕčovité prekrikovanie, takmer trištvrtehodinka s LINIOU 77 ubehla dobre.
Na pódium prichádzajú SOULFLY a konečne začína koncert. Stŕha sa kotol, aký si sála PKO nepamätá od čias koncertov metalových matadorov ACHERON a CANDY CORE. Max je šoumen. Hoci na gitare toho veľa nezahrá (V tomto je hlavným pánom SOULFLY Marc Rizzo), jeho "Un.. dos.. trés.. (ľubovolný výkrik).." funguje ako spoľahlivá rozbuška divokého moshu. Neustále dopĺňa tekutiny, počas častých inštrumentálnych vložiek odbieha do zákulisia. Dochádza aj na klasiky od SEPULTURY, očividne unavené publikum už reaguje len na notoricky známe skladby. Bubnové intermezzo všetkých zúčastnených, ktorým chrbát kryl Joe Nunez (sledovať ho "doing his job" bolo počas celého koncertu zážitkom), notorické prídavky a po hodine a štvrť koncert končí.
Koncert SOULFLY bol o výrazných decibeloch a priamočiarej energii, ktorá odsúvala rozum, namiesto toho útočila na najprimitívnejšie pudy. Pred koncertom som si vravel, že bude škoda, ak Max a spol. nepridajú do koncertného programu ich "world music" veci. Bolo to tak, žiaden "Moses", žiaden Balkán. Ak bola ich absencia daňou za efekt bezcitného trhania na kusy sériou besnoty, v ktorej kapela nedovolila ani sekundu pauzy a ticha, rozhodne sa sťažovať nebudem.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.